Myslela, že už zomrela a je už v nebi :)

Podelím sa s Vami o obsah listu, ktorý prišiel dňa 22. 11. 2017 do mojej e-maillovej schránky:

Drahá sestrička riaditeľka,
sú príbehy, ktoré sa píšu ťažko. Prežité na vlastnej koži, trpko ochutené zármutkom zo straty blízkej osoby.

Viackrát som už od napísania tohto listu musela odísť, pretože mi bolo veľmi ťažké ho napísať. Náš príbeh sa začal pred rokom, keď moja sestra ťažko ochorela. V priebehu pár mesiacov zostala na vozíku s ťažkým a pokročilým onkologickým ochorením. Ťažké bolo pre ňu aj pre nás tento údel prijať, pretože na smrť bola ešte primladá (56 ročná) a mala dvoch študujúcich synov.

Priebeh jej choroby bol veľmi agresívny a než sa sestra po všetkých takmer trojmesačných vyšetreniach dostala na onkológiu, už sa liečiť nedalo. Choroba bola už veľmi rozsiahla a začala byť aj veľmi bolestivá. Sestra prestala jesť, neudržala v sebe už ani tekutiny. Po dvojtýždennom pobyte na onkológii nám povedali, že ju o pár dní prepustia domov – pravdepodobne už len na krátke dožitie.

V tom čase už bola pripútaná na lôžko a potrebovala celodennú opateru. Tento moment bol asi najhorším momentom celej jej choroby – pretože sme si jasne uvedomili našu zúfalú bezmocnosť, že sa doma o ňu nedokážeme dôstojne postarať a okrem toho mávala už silné bolesti a vedeli sme, že sa budú bolesti ešte stupňovať a nebudeme jej ich vedieť doma dostatočne tíšiť. Ale najviac na nás pôsobil stres z toho, že neudržala v sebe ani potravu ani tekutiny – takže nevyhnutne potrebovala podávať infúzie. Bezmocnosť je asi to najhoršie, čo v takomto prípade príbuzní chorého môžu cítiť.

Priznám sa, že ma začalo ovládať zúfalstvo, pretože som nevedela z tejto ťažkej situácie nájsť riešenie. Vtedy som začala na internete hľadať zariadenia, kde by nám vedeli pomôcť a nesmierne som vďačná za to, že som našla Váš hospic. Vám, sestrička riaditeľka som napísala E-mail, kde som našu zúfalú situáciu popísala a o chvíľu mi svitla nádej – pretože Vy ste na môj zúfalý E-mail veľmi rýchlo odpovedala. Na tento okamih nezabudnem, pretože to bol pre mňa veľmi dôležitý oporný bod, keď som zacítila úžasnú podporu a pochopenie. V priebehu pár dní sestru z onkológie prepustili a prevezená bola priamo do Vášho hospicu.

Nádherný zážitok mi sestra porozprávala po prevoze z onkológie ku Vám. Bolo to v januári 2017 a vo vstupnej hale ste mali ešte vianočný stromček. Tá krása svietiaceho stromčeka, pekné prostredie v hospici a prítomnosť milých sestričiek ju tak ovplyvnili, že mi neskôr s úsmevom vravela, že si myslela, že už zomrela a je už v nebi.

Sestra dostala krásnu jednoposteľovú izbu, kde sme s ňou trávievali každý deň niekoľko hodín v takmer rodinnom súkromí.

Za malý zázrak považujem to, že začala v hospici prijímať potravu aj tekutiny – takže sa jej stav čiastočne upravil tak, že si dokázala v čase, ktorý ešte dostala ako dar navyše, dať viaceré svoje veci aj vzťahy do poriadku. Prežila v hospici ešte takmer 9 mesiacov.

A hoci bola pripútaná na lôžko, bolo toto obdobie ešte pekným obdobím. Denne sme ju navštevovali, trávili sme s ňou čas na izbe aj vonku. Na jar na vozíčku a v lete s posteľou na dvore.

Nádherne spomínam na sväté omše v kaplnke – ako veľmi sa vždy tešila, keď sme na svätú omšu spolu išli.

Postarané bolo o ňu veľmi nadštandardne – po všetkých stránkach. Vždy keď som za ňou prišla, som sa pýtala, či ju nič nebolí. Nikdy ju nič nebolelo – tak vynikajúco mala tlmenú bolesť, napriek ťažkému onkologickému ochoreniu. Vždy bola krásne čistá, voňavá.

Postarali ste sa aj o duchovnú stránku, ktorá je nesmierne dôležitá.
Pomohli ste jej prijať po psychickej stránke ťažkú chorobu a blížiacu sa smrť.
Po lekárskej stránke vzhľadom na jej stav – bola jej poskytnutá vynikajúca paliatívna starostlivosť a liečba.

Starostlivosť celého personálu bola nielen odborne vynikajúca, ale aj ľudsky veľmi krásna. Rada si spomínam na zážitok, keď do izby zaklopala a vošla sestrička a moja sestra za zoširoka usmiala – tak ako sa človek usmeje, len keď stretne niekoho, koho má rád. Vtedy som si plne uvedomila, aké krásne vzťahy ešte zažívala v hospici.

Pomohli ste aj nám ako rodine, pretože sme sa v tom období ocitli v určitej sociálnej izolácií a Vy v hospici ste sa počas tohto obdobia stali akoby našou rodinou – kde sme každý deň nachádzali porozumenie a možnosť krátkych rozhovorov so sestričkami – malo to pre nás neskutočný význam.

Nedokážem v tomto krátkom liste popísať všetky moje pocity a zážitky – ale jedno viem naisto. Nesmierne ste nám pomohli a neboli by sme bez Vašej pomoci túto ťažkú situáciu zvládli.

Nech Vám Pán Boh žehná Vaše dielo.
Úprimná vďaka za všetko.

S úctou,
V. Margita (sestra zosnulej pani Ž.)