Ako sa SLOVO stalo TELOM na Štedrý deň v hospici

Do dennej služby, ktorá trvá v hospici od rána 6.45 hod. do večera 19.00 hod. nastúpilo 6 spolusestier z našej 13 člennej trenčianskej satmárskej komunity. V srdci ma už od rána hrial ten krásny pocit, že tieto moje spolusestry tým, že išli na Štedrý deň slúžiť do hospicu, dovolili svojim civilným spolupracovníkom, zväčša mamám, byť so svojimi drahými pri štedrej večeri.
Zvyšok našej komunitky pripravoval kláštornú štedrú večeru...

Bolo 16.30 hod. a ja som odišla z komunity do hospicu, kde som sa stretla s Rasťou, vedúcou nášho psyho-socio-spirituálneho úseku a s Lackom, dobrovoľníkom hospicu a začali sme koledovať našim pacientom – najprv na jednom a potom na druhom oddelení. Na každom oddelení nás sprevádzali dve spolusestry, ktoré boli na oddelení v službe. Vošli sme spievajúc koledy do každej izby a každému osobitne sme zapriali požehnané Vianoce, pokoj v srdci a radosť z narodenia Pána Ježiša...

Každého jedného pacienta, ktorý vládal komunikovať, som sa pýtala: „Ako sa u nás máte?" ... za všetky tie úprimné odpovede poviem to, čo hovorila jedna pani pacientka: Viete, synovi bolo ľúto, že som v hospici, že nie som s nimi doma ... ale ja som mu hovorila, že je mi tu veľmi dobre, že tu už netrpím neznesiteľnými bolesťami, s ktorými mi ani v nemocnici nevedeli pomôcť. ... Tu, ešte len zazvoním zvončekom v posteli a ani sa nestihnem otočiť, už je pri mne sestrička a s láskavosťou sa ma pýta, čo by som potrebovala... Je mi tu veľmi dobre, naši tu boli a sú radi, že mi je dobre.

Cítila som sa šťastná, keď som ju počúvala; vedela som, že k nám do hospicu priviezli túto pani naozaj v pokročilom štádiu onkologického ochorenia s veľmi veľkými bolesťami. ... toto bola pre mňa chvíľa, keď sa mi všetky prevádzkové ťažkosti v roku a námaha s nimi spojená zdali také malé ... pretože námaha prináša takéto krásne ovocie.

Každému pacientovi sme priniesli darček z projektu „Koľko lásky sa vojde do krabičky od topánok". ... pri obdarovaní mi jedna pacientka povedala, že najkrajší darček je ČAS, ktorým sa obdarúvame, najvzácnejšie sú vzťahy, v ktorých je láska. ... Toto, keď Vám hovorí človek, ktorý má pred sebou už iba pár dní života – nedá sa tomu neveriť, nedá sa pochybovať – je to už prefiltrované od všetkých životných nánosov, je to pravda.

Pred jednou izbou nás službukonajúca sestra zastavila, že na izbe zomiera pán a sú pri ňom príbuzní. ... do izby vošla iba ona, aby sa spýtala príbuzných, či môžeme vojsť. Súhlasili a my sme spievajúc so všetkou nehou Tichú noc... vošli dnu. Pohľad, ktorý sa nám v žiare jemného svetla naskytol bol nezabudnuteľný. V posteli ležal muž, mal zatvorené oči a ťažko dýchal a z oboch strán postele stáli ženy a držali ho každá za jednu ruku. ... ticho sme dospievali a objala som nežne najprv jednu ... dlhé tiché objatie ... a potom druhú. Zašepkala som jej – toto je ten najkrajší darček, ktorý mu môžete ešte dať – byť tu s ním a držať ho za ruku, cíti Vašu lásku i prítomnosť. Pohladila som i nášho pána pacienta a dala mu požehnanie na čelo. ... bola to hlboká chvíľa. Pacient ráno – už na Božie narodenie tíško a pokojne zomrel.

Vinšovanie, chvíle srdečných rozhovorov i tiché pohladenia zomierajúcich, to boli pre mňa, a určite nielen pre mňa, krásne VIANOCE ... keď sa slovo – BOH JE LÁSKA – stalo na tomto malom kúsku sveta žiarivým spôsobom TELOM tak, že Jeho dobrota a láska bola zrozumiteľnou pre chorých a ich blízkych.

Keď sme zavinšovali všetkým našim 21 pacientom, blížila sa 19. hodina ... a bol tu už čas striedania služieb – nočná služba preberala službu od dennej. Zavinšovali sme ešte našim spolupracovníkom – sestrám i ošetrovateľom ... a pobralo sa nás všetkých sedem v tejto svätej noci domov, do nášho kláštora, kde na nás čakali spolusestry, aby sme začali spolu štedrú večeru ...

Prežili sme LÁSKYplné VIANOCE.

s. Noemi Žilková


____

Najbolestnejším aspektom choroby je opustenosť chorého. Práve preto svätý Vincent de Paul naliehal na dôležitosť vytvárania si osobného vzťahu k chorému.

Jean – François Gazielo