Obnovené spojenie

Sprevádzali sme 50 ročnú pani s onkologickým ochorením v terminálnom štádiu. Pri jednej z mojich návštev mi povedala vetu, na ktorú asi nikdy nezabudnem: „Čo som urobila, že musím byť takto trestaná?"

Svoje ochorenie vnímala ako trest. Rozhodla som sa s ňou rozprávať a otvárať veci, ktoré vnímala ako dôvod svojho trestu. Chcela som jej pomôcť, aby nadobudla nový obraz o sebe samej. Aby vedela, že jej chyby či mylné kroky ju nedefinujú a nie sú dôvodom jej utrpenia. Snažila som sa ukázať jej, že je hodnotným človekom, ktorý je hodný lásky, uznania a prijatia. Pracovali sme i s pocitom hanby, ktorý nadväzoval na spomínaný pokrivený obraz o sebe a zníženú sebadôveru.

Nemala odvahu ozvať sa bratovi a sestre, ktorý jej pomáhali finančne i s výchovou jej neplnoletých synov. Cítila sa im vďačná, no nechcela ich kontaktovať, pretože sa cítila zahanbene preto, „ako dopadla", že sa o ňu „musia" starať. Po niekoľkých rozhovoroch a uvedomovaní si vlastnej hodnoty sa rozhodla im zatelefonovať, no nevedela, čo povedať. Po dlhom odkladaní som jej navrhla pomoc. Spolu sme to spísali na papier, všetko čo chcela povedať, čo voči nim cíti. Potom sa rozhodla zavolať sestre. Bola som pri nej, najprv čítala z papiera, no potom sa spontánne porozprávali a papier už vôbec nebolo treba. Telefonát sa zopakoval i s bratom, avšak už bez papiera, veď vraj „načo".

Tieto dlho očakávané a odkladané rozhovory a „spojenie" so súrodencami, jej prinieslo veľkú vďačnosť, úľavu a pokoj. No najmä spojenie so sebou...