Tichý úsmev

V utorok 9. 5. 2023 som išla po službe z hospicu. Bolo krásne slnečno, modré nebo. Ponáhľala som sa, pretože som meškala na jedno stretnutie 😉

Keď som vyšla z budovy, videla som ako sa Laura, psychologička „prechádza" s pani po dvore hospicu popri zeleni a ostrovčekoch rozkvitnutých farebných jarných kvetov. Pani bola na vozíčku, zabalená do našej hrejivej oranžovej deky. Nedalo mi, aby som sa pri nich nepristavila. ... pozdravila som ich a spýtala som sa (ako to je na Orave zvykom 😉): "Na prechádzke? Dnes je krásne..."

...pani sa na mňa žiarivo usmiala a povedala, že áno. Laura do toho povedala, že pani jej ukazuje, aké kvietky pestovala aj ona v záhrade... a to „brnkla" pani na strunu... tá sa tak rozžiarila, že keby nebolo slnečno, tak vtedy by určite slnko vyšlo 🌞 ... a začala mi rozprávať, že ona mala doma vždy krásnu záhradku plnú kvetov ... a že tam chodila často, pretože – citujem: Tam som zabudla na všetko ťažké.

...Bolo vidno cez jej oči, že sa nad tými chvíľami zamyslela a keď sa vrátila zvnútra svojho srdca späť, ticho sa usmiala – tak uspokojivo a opäť sa zahľadela na tie krásne kvety u nás v záhradke a pokračovali potom v rozhovore s Laurou. 🌷
...a ja som odišla. Bolo to akoby v tom zhone zastala na chvíľku čas ... bolo to príjemné pohladenie. 💗

... usilujeme sa v hospici pristupovať k ľuďom ako individuálnym bytostiam ...aby neboli sami. Živo sa o nich zaujímame a usilujeme sa plniť aj ich drobné túžby... tá chvíľa mi potvrdila, že aj prax je taká, aká je vízia.

Bola som veľmi hrdá v tej chvíli na svoj personál, že dávajú do služby srdce a ich láska je vynaliezavá. 🫶