Ulica je krásny dom, vstúpme doň

Svoje trápenie s onkologickým ochorením si v hospici odžil i pán, ktorý predtým žil ako bezdomovec. Hoci navonok vysielal signály, že ho otravujeme pri každej návšteve v jeho izbe, bolo veľmi cítiť jeho túžbu po blízkosti a prítomnosti. Bola s ním naozaj zábava, mal veľmi trefné poznámky a perfektný zmysel pre humor. Keď sme sa ho pýtali z akého oddelenia ku nám prišiel, hovorí: „Bol som všade okrem gynekológie a patológie."

Keď som ho navštevovala s túžbou porozprávať sa, gúľal očami, no vždy mi nachystal stoličku a pohostil niečím z jeho sladkých zásob. Spočiatku sa v hospici cítil stiesnene „ako rybka v akváriu". Na ulici bol vždy ruch a spoločnosť... U nás nebolo žiadne „vzrúšo". Avšak s postupom času sa jeho postoj začal meniť. Začali ho navštevovať jeho synovia, s ktorými neboli roky v kontakte. No najväčšiu radosť mu robila hipoterapia, keď prišiel na dvor koník a pacienti sa ho mohli dotýkať.
V jedno poobedie, keď prebiehala hipoterapia, sa necítil dobre a váhal, či má ísť. No nakoniec išiel a zobral si so sebou i veľkú obálku, v ktorej mal niečo ukryté. Bol krásny slnečný deň, posedával si vonku v kruhu ľudí, ktorí s ním debatovali na rôzne témy, ochotne sa vyfotil aj s koníkom. Bolo to popoludnie plné vzruchu, spoločnosti a rozhovorov. Atmosféra, ktorú mal tak rád. Jednej pani, ktorá sa s ním rozprávala prezradil, že má v obálke test a noty k vianočnej pesničke, ktorú sám zložil. Ešte v ten deň, plný energie z koníka a spoločnosti, krátko po návrate na svoju izbu, odišiel do večnosti.