Žiaľ prežívame všetci odlišne . . .

V čase od 14. 11. 2019 do 12. 12. 2019 sme v Hospici Milosrdných sestier viedli podpornú skupina pre smútiacich, ktorí v nedávnej dobe utrpeli stratu blízkeho človeka.

Aj napriek tomu, že každý z účastníkov zažil inú, jedinečnú formu straty, spoločne ich spájal rovnaký žiaľ zo straty svojho milovaného. Je faktom, že téma smrti a umierania je v našej spoločnosti tabuizovaná, a preto sme nesmierne rady, že sa našli ľudia, ktorí zozbierali odvahu a nebáli sa vyhľadať túto formu pomoci a prihlásili sa do podpornej skupiny.

Po poslednom stretnutí, vo štvrtok 12. decembra 2019 večer, kedy boli naše dojmy najsilnejšie, sme si spolu zhodnotili naše postrehy a myšlienky, ktoré vyplynuli z posledných 5 týždňov:

• ľudia, ktorí utrpeli stratu svojho milovaného chcú byť hrdinami a oporou pre všetkých ostatných a svoje pocity a prežívanie si nechávajú pre seba a snažia sa tu byť pre druhých, pričom zabúdajú na svoj vlastný žiaľ a bývajú ním pohltení.
• pociťujú nepochopenie zo strany blízkych, priateľov a kolegov, pretože zatiaľ čo im sa zmenil celý svet, ten ich plynie v rovnakom tempe ďalej.
• každý človek, ktorý prežíva žiaľ, ho prežíva individuálne. Zatiaľ čo niektorí potrebujú od svojich blízkych priestor na to, aby mohli o svojom milovanom rozprávať, spomínať na neho a rozprávať o svojich pocitoch, iní zase chcú ísť so svojimi priateľmi na kávu a rozprávať sa o bežných veciach, potrebujú mať pocit, že svet sa točí ďalej a oni sú jeho súčasťou.
• Ako dlho trvá smútenie? Týždeň, mesiac, polroka, rok, dva roky? Pozná niekto odpoveď? Účastníci skupinky sa nám zverili so svojim pocitom, že niekedy im okolie dáva najavo, že ak smútenie trvá viac ako rok, je to už „príliš dlho".

Sme nesmierne rady, že účastníci vnímali podpornú skupinu za prínosnú, o čom svedčí aj ich spätná väzba. Na otázku „Čo Vás najviac povzbudilo počas stretnutí?" odpovedali, že najviac povzbudzujúca bolo pre nich pochopenie, súdržnosť, možnosť zdieľania rovnakého príbehu.

„Najviac ma povzbudilo spoločné zdieľanie príbehov a ubezpečenie, že žiaľ prežívame všetci odlišne, že je to v poriadku, nech to cítime akokoľvek. Často som si vyčítala, že už po tých 3 rokoch to nie je ani tak o smútku, ako o hneve, že som zabudla, že málo spomínam. Ale vďaka skupinke som pochopila, že je to proste proces, ktorý sa mení a nie je to o zabudnutí ale o prijatí celej situácie... Že je to proste život... Stretneme sa v nebi..."

A čo na záver? Smrť je v našich životoch všadeprítomná. Všetci sa snažíme všemožne sa jej vyhnúť, ukryť sa, nemyslieť na ňu. Smrť sa nám však neustále pripomína, napríklad aj tým, že zomrie milovaný človek nášho priateľa, kolegu alebo vzdialeného príbuzného. Je v poriadku, ak neviete, čo pri stretnutí s týmto človekom povedať, ako sa tváriť, čo robiť. Cítite sa stratený a v rozpakoch, no nemusíte. Nechajte smútiaceho človeka viesť. Buďte tu pre neho, dajte mu priestor a nechajte ho, nech on sám rozhodne o tom, čo vám odkryje zo svojho smútku.

Mgr. Monika Lobotková, sociálny pracovník
Mgr. Diana Horniaková, psychológ