Ľudská tvár hospicu

Bc. Danielka Jankovičová - zdravotná sestra - je súčasťou interdisciplinárneho hospicového tímu od roku 2019.

Danielka, si SESTRA v paliatívnej starostlivosti, v hospici. Prečo si si vybrala práve toto povolanie, službu v hospici?

Skôr by som povedala, že toto povolanie si vybralo mňa. Do hospicu som išla iba ,,skúsiť" či to zvládnem. Vôbec som nevedela, čo presne ma čaká. Či zvládnem sa pozerať na človeka, ktorý pomaly zomiera. A keď som uvidela tu ich zraniteľnosť, zmocnil sa ma pocit, že im chcem byť na blízku. Táto práca mi dáva pokoj, pretože vždy keď ja dám niečo zo seba im -či už je to úsmev, súcit, rozhovor alebo im poskytnem svoju pomoc po odbornej stránke, tak mne sa to ako bumerang vráti v podobe pokoja do srdca, a preto som zostala, pretože som sa v tomto povolaní našla.

Si povolaním SESTRA. Môžeš svoje odborné vedomosti a skúsenosti uplatniť aj v hospici, v paliatívnej starostlivosti - v službe zomierajúcim? Ak áno, tak ako?

Keďže hospic je zdravotnícke zariadenie, tak moje odborné vedomosti ako sestry sa dajú uplatniť i tu v paliatívnej starostlivosti. V podstate ide o komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť. Pozerám sa na pacienta ako na bio-psycho-sociálno-spirituálnu bytosť. To znamená, že každý pacient má nejaké svoje potreby. Vnímam to tak, že všetky tieto oblasti sú si vzájomne prepojené. A ak sa pacient cíti zle, napr. má veľké bolesti, príde do psychickej nepohody, a to sa môže prejaviť nepokojom, úzkosťou. Ja toto musím vedieť zhodnotiť. Použijem škálu bolesti podľa stavu pacienta a sledujem prejavy bolesti. Po konzultácii s lekárom podám liek. Sledujem účinok lieku a ďalej sledujem prítomnosť bolesti, teda ide o monitoring bolesti. A takto sa dá úspešne bolesť zmierniť. Keď sa bolesť zmierni, môže sa zmierniť aj prítomnosť úzkosti. Ale toto všetko je individuálne od celkového zdravotného stavu pacienta. Každý je individuálny a ku každému treba pristupovať osobitne. Aj keď niektorí ľudia majú rovnakú diagnózu, neznamená, že majú i rovnaké prežívanie. Asi takto by som to zhodnotila za ten čas, ktorý som v hospici doteraz strávila. A keďže som do hospicu nastúpila hneď po ukončení štúdia na Trnavskej univerzite, tak skúsenosti stále naberám. Stále sa sa toho veľa učím, ale ak viem, že môžem pacientom pomôcť po odbornej stránke, tak chcem byť stále lepšia sestra. A ak chcem pomôcť aj po ľudskej stránke, tak chcem byť stále lepším človekom. Tým chcem iba povedať to, že sestra nemôže byť zameraná iba na vedomosti, ale aj na svoje vnútro. Pretože si myslím, že sestra s odbornými vedomosťami, ale bez empatie a súcitu nemusí byť vždy dobrá sestra.

S akými výzvami sa stretávaš vo svojej každodennej práci?

Prvú výzvu, ktorú by som spomenula je zachovať si vnútorný pokoj. Zomierajúci ľudia majú dosť svojho trápenia. Bolesti, nedoriešené vzťahy s blízkymi, pocit samoty a mnoho iného. Ja som tam na to, aby som im ich ťažkosti pomohla zmierniť a nie im ich ešte viac komplikovať svojou nervozitou a zaťažovať ich svojími problémami.
Druhú výzvu, ktorú si často opakujem je, že musím zostať trpezlivá. Počkať kým pacient zje obed, pretože sa mu ťažko prehĺta, počkať kým povie čo chce, pretože sa mu ťažko rozpráva, počkať kým urobí pár krokov, pretože sa mu ťažko chodí. Dať im čas a priestor.

Ktoré okamihy sú najvďačnejšie?

Ja osobne som vďačná za chvíle, kedy s pacientom môžem tráviť čas sama. Keď sa s ním môžem rozprávať, keď si pacient aj sám pýta moju pozornosť. Pretože vtedy vidím, že mi dôveruje. Vážim si to a snažím sa jeho dôveru nesklamať. Ale celkovo Bohu ďakujem za to, že mi dôveruje tiež (aj keď si myslím, že niekedy priveľmi) a dal mi do rúk jeho choré a zranené deti a je mi naozaj potešením sa mu o ne starať.

Ak by si vedela, že ti zostava posledných 24 hodín života, ako by si využila tento čas?

Tak.... toto je veľmi náročná otázka. Najskôr by som sa snažila skontaktovať s čo najviac ľuďmi, ktorých som počas života stretla a poprosiť ich o odpustenie, ak som im ublížila. Potom by som sa pripravila na sv. spoved, prijala pomazanie chorých a zúčastnila sa sv. omše..... a ešte by som chcela poďakovať tým ľuďom, voči ktorým cítim obrovskú vďačnosť a sú pre môj život veľkým prínosom. Ale či by som toto všetko stihla za 24 hodín, naozaj neviem...

Bez ľudí sa HOSPIC robiť nedá.
... a nie bez akýchkoľvek ľudí ... tí ĽUDIA naozaj musia mať SRDCE ❤
(MUDr. Marie Svatošová)

DANIELKA, ďakujeme, že SI
a že si s nami ako SESTRA v paliatívnej starostlivosti ❤

  späť na projekt Ľudská tvár hospicu