Ľudská tvár hospicu

Mgr. Miloš Kotlaba - dobrovoľník pri lôžku pacienta - je súčasťou interdisciplinárneho hospicového tímu od roku 2019.

Miloš, si DOBROVOĽNÍK v paliatívnej starostlivosti, v hospici. Prečo si si vybral práve dobrovoľnícku službu u nás?

V skratke môžem povedať, že Boh ma tam chcel mať a ja som mu za to neskutočne vďačný. Hlavne som cítil v srdci nejaké prázdno a pocit, že som pre spoločnosť neužitočný. Iné veci ma vôbec nenapĺňali. Až som sa dostal do hospicu a niečo sa vo mne zmenilo... Musím mimo otázky povedať, že v "našom" hospici sú úžasní "anjeli", ktorí túto prácu nerobia pre peniaze, ale z presvedčenia pomáhať druhým. Viera v Boha je pre každého najdôležitejšia. Dovtedy som toľko úžasných ľudí pospolu nikdy nevidel a nestretol... Veľmi pekne ďakujem, že ma prijali medzi seba...

Povolaním pracuješ v policajnom zbore. Aký vplyv má dobrovoľnícka činnosť v hospici na Tvoju prácu?

Na toto môžem odpovedať úplne konkrétne. Kedysi som mal ľudí zaškatulkovaných. Ale čas, životné skúsenosti a stretká v hospici mi hlavne otvorili oči. Svet nie je čierny, alebo biely. Je farebný a Boh dáva aj na konci života šancu obrátiť sa, zmieriť sa s ním a priviesť do večnosti človeka, ktorý žil mimo spoločnosť, nepoznal Boha a teda žil povrchne a v hriechu. Stretol som sa tu aj s trestanými ľuďmi, ktorí sa dali pokrstiť a na poslednú chvíľu sa vrátili na správnu cestu. Takto som napríklad veľmi rád chodil za mojim už kamarátom +Peťom. Ten si odsedel aj nepodmienečný trest za ťažké ublíženie na zdraví. Možno by niekto povedal, že si to všetko zaslúžil, ako sa celý život správal. Ale tu som jednoznačne pochopil a videl na vlastné oči, aký je dôležitý prístup k takýmto ľuďom a dať im šancu na zmierenie s Bohom. Božie milosrdenstvo, jeho láska, odpustenie a pokoj v duši je to najdôležitejšie na konci každého života človeka. A "náš" hospic v Trenčíne prostredníctvom všetkých zamestnancov toto "ponúka". Človek je tu človekom, nech bol milionár, trestanec alebo bezdomovec. Všetci sme si tu rovní a každému je prejavená rovnaká ľudská dôstojnosť a starostlivosť.

S akými výzvami sa stretávaš vo svojej dobrovoľníckej službe?

Výzva je pre mňa každý prvý kontakt s nevyliečiteľne chorým človekom. Je to veľmi dôležité pre ďalšie zblíženie sa a komunikáciu.

Ktoré okamihy sú najvďačnejšie?

Pre mňa osobne sú najvzácnejšie tie okamihy, keď počas rozhovoru dokážem na tvári takému človeku vyčarovať aspoň na chvíľku úsmev a aby aspoň na chvíľu zabudol na to, kde je a na svoju chorobu. Ale nádherné okamihy sú samozrejme aj tie, keď sa niekto po rokoch zmieri s Bohom alebo s rodinou. A takto potom s pokojom v duši môže odísť do večnosti.

Ak by si vedel, že ti zostava posledných 24 hodín života, ako by si využil tento čas?

Čas by som využil modlitbou, komunikáciou s Bohom. Ale aj rozhovorom s mojimi blízkymi. Hlavne by som chcel dať prípadne všetko nevypovedané do poriadku. Proste by som si tiež prial odísť v pokoji, že som naplno využil posledné chvíle môjho života...

Čo by si odkázal tým, ktorí uvažujú o dobrovoľníctve v hospici?

Odkázal by som im, že nemusia mať vôbec žiadne zábrany pomáhať v tomto zariadení. Môže to každý len skúsiť a sám uvidí, či mu toto dobrovoľníctvo vyhovuje. Keď nie, aspoň uvidí tých úžasných ľudí, ktorí sa s neskutočnú láskou starajú o nevyliečiteľne chorých. Hlavne je strašne moc možností pomáhať ostatným. Stačí napríklad len niečo malé vyrobiť a takto získať nejaký príspevok pre hospic. Je to veľmi potrebné, keďže financovanie samotného chodu hospicu je také aké je. Chvála Bohu pani riaditeľka Noemi to s celým tímom zvláda úžasne. Keď je veľa takýchto ochotných ľudí, tak svojou maličkosťou tvoria veľké Božie dielo. A dôležitý je úplne každý. Spolu sa ozaj všetci snažíme pridať viac života do posledných dní.

Bez ľudí sa HOSPIC robiť nedá.
... a nie bez akýchkoľvek ľudí ... tí ĽUDIA naozaj musia mať SRDCE ❤
(MUDr. Marie Svatošová)

MILOŠ, ďakujeme, že SI
a že si s nami ako DOBROVOĽNÍK
v paliatívnej starostlivosti ❤

  späť na projekt Ľudská tvár hospicu