Ľudská tvár hospicu

Mgr. Evelin Lysáková - zdravotná sestra - je súčasťou interdisciplinárneho hospicového tímu od roku 2010.

EVELIN, si SESTRA v paliatívnej starostlivosti, v hospici. Prečo si si vybrala práve toto povolanie, službu v hospici?

Som vždy tam, kde som potrebná. Poslanie si vybralo mňa. Je to srdcová záležitosť.

Si povolaním SESTRA. Venuješ sa aj pedagogickej činnosti na SZŠ Celestíny Šimurkovej v Trenčíne. Môžeš svoje odborné vedomosti a skúsenosti uplatniť aj v hospici, v paliatívnej starostlivosti - v službe zomierajúcim? Ak áno, tak ako?

Študentov učím odbornú prax a zároveň sa s nimi vzdelávam. Nachádzam sa na dvoch krehkých póloch, jedným sú trpiaci pacienti na sklonku života a druhým sú mladí, zdraví, cieľavedomí študenti. Prečo to píšem, existuje jedno mne osobne blízké príslovie: 
„Jedným z cieľov vzdelávania by malo byť naučiť ľudí, že život je vzácny." Americký psychológ Abraham Maslow.

Čo môže Tvojim študentom ponúknuť hospicové prostredie na rozdiel od spomínanej knihy?

Aj moji študenti sa prvý krát v Hospici stretli so sprevádzaním a úmrtím pacienta. Kniha takýto silný zážitok neposkytne. Musia sa naučit pracovať aj s emóciami. Každý deň sa stretneme s niekým, niečim novým, niečo nové sa naučime, niečo staré, zabudnuté znovu oprášime.

Myslíš si, že študenti sa tešia na prax v hospici? Akú máš spätnú väzbu?

Myšlienka, ktorá prichádza ku mne od študentov po praxi v hospici je, že sú vďační za ľudskosť, rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a rešpektovanie osobnosti pacienta, šetrné zaobchádzanie s pacientom, načúvanie jeho potrebám, asertivita. Naozaj rada počujem, keď sa k nám tešia. Je to obohacujúce ako pre pacientov tak aj pre študentov. Vzájomne si máme čo odozdávať...

S akými výzvami sa stretávaš vo svojej každodennej práci?

Pre mňa je každodenná výzva láska k mojím pacientom, trpezlivosť s ich starosťami a načúvaním ich potrebám. V neposlednom rade potreba istoty a bezpečia, že nik nie je sám.

Ktoré okamihy sú najvďačnejšie?

Z môjho pohľadu prežiť každý deň o niečo krajšie ako včerajšok. Každý malý úspech ako slnečné lúče na terase, blízkosť druhého, smiech, komunikácia, chutný obed, pekne upravené vlasy, obľúbené oblečenie, zvládnutie bolesti, odputanie od starosti, odpustenie. Tieto okamihy sú pre mňa darom.

Ak by si vedela, že ti zostáva posledných 24 hodín života, ako by si využila tento čas?

Nedokážem odpovedať na túto otázku. Ak nastane tento okamih, vtedy budem cítíť to správne rozhodnutie a verím, že plnohodnotne využijem posledné hodiny svojho života.

Máš ešte niečo na srdci, čo by si rada doplnila?

V neposlednom rade chcem poďakovať za mojich kolegov, ktorí sú pozorní, starostliví, láskaví, pozitívni, milí a pristupujú k pacientom s úctou a rešpektom. Človek v terminálnom štádiu potrebuje individuálny prístup, nežnú ruku a pohladenie. Toto všetko sa dá dosiahnuť v spolupráci s celým naším tímom.

Bez ľudí sa HOSPIC robiť nedá.
... a nie bez akýchkoľvek ľudí ... tí ĽUDIA naozaj musia mať SRDCE ❤
(MUDr. Marie Svatošová)

EVELIN, ďakujeme, že SI
a že si s nami ako SESTRA v paliatívnej starostlivosti ❤

  späť na projekt Ľudská tvár hospicu