Ľudská tvár hospicu

Ing. Mgr. Terézia Pagáčová - vedúca sociálno-psycho-spirituálneho úseku - je súčasťou interdisciplinárneho hospicového tímu od roku 2018.

Terezka, si VEDÚCA SOCIÁLNO-PSYCHO-SPIRITUÁLNEHO ÚSEKU v paliatívnej starostlivosti, v hospici. Prečo si si vybrala práve toto povolanie, službu v hospici?

U mňa to nebolo tak, že by som si to povolanie vybrala. Skôr sme sa tak navzájom našli :). Prvú školu som si vybrala kvôli tomu, lebo ma bavila aj ekonomika aj sociálna oblasť. Ale po škole mi v prvých zamestnaniach stále viac niečo chýbalo - stále som chcela robiť niečo ešte viac sociálne, niečo zmysluplnejšie, niečo čo by ma napĺňalo. Na druhej strane ma niečím už roky lákal hospic v Trenčíne. Aj keď som vôbec nemala skúsenosti s ťažko chorými alebo zomierajúcimi ľuďmi, stále ma lákalo ísť tam robiť aspoň dobrovoľníčku, mať s hospicom niečo spoločné. Preto, keď sa mi ako zázrakom (to je na dlhé rozprávanie :D) naskytla príležitosť ísť tam pracovať, tak som neváhala. Ponúkli mi miesto sociálneho pracovníka (vtedy k tomu ešte nebolo potrebné mať sociálnu prácu vyštudovanú) a v tom sa tak vlastne splnili tie moje dve vnútorné túžby, ktoré som spomínala. V sociálnej práci som sa nakoniec našla a po čase som ju aj vyštudovala.

Si povolaním SOCIÁLNY PRACOVNÍK. Môžeš svoje odborné vedomosti a skúsenosti uplatniť aj v hospici, v paliatívnej starostlivosti - v službe zomierajúcim? Ak áno, tak ako?

Jednou z hlavných výziev je pre mňa to, ako zvládnuť a ustáť častý a intenzívny kontakt s negatívnymi emóciami príbuzných našich pacientov - my, sociálni pracovníci, sme totiž niekoľko hodín denne v ťažkých rozhovoroch s príbuznými, ktorí prežívajú smútok, bolesť, bezradnosť, a pod., pretože im niekto, kto im je blízky a koho milujú, zomiera. Čiže sme väčšinu svojho pracovného času vystavení negatívnym emóciám. A taktiež je pre mňa veľkou výzvou zostať napriek tomuto, aj po rokoch, citlivou a empatickou. Ale je to veľmi dôležité, preto aby som mohla byť pre príbuzných aspoň akou takou oporou, aby cítili, že ich trápenie mi nie je ľahostajné, že na nich záleží, a že nie sú len jednými z mnohých.

Ktoré okamihy sú najvďačnejšie?

Asi tie keď sa nám podarí nájsť "stratených" príbuzných našich pacientov. Keď bol u nás napríklad umiestnený človek bez domova, ktorý 15-20 rokov nevidel svojich súrodencov, chcel sa s nimi stretnúť ale nevedel kde ich má hľadať a nám sa ich podarilo nájsť a zariadiť, aby všetci prišli... to ich stretnutie mám aj po rokoch stále pred očami. Ale hlavne, ja som naozaj vďačná za každý deň kedy môžem robiť túto prácu, pretože ju mám veľmi rada.

Ak by si vedela, že ti zostava posledných 24 hodín života, ako by si využila tento čas?

Keď sa ma niekto opýta túto otázku, vždy mi asi ako prvé napadne to, čo odpovedal myslím niektorý svätý, keď pracoval na poli a opýtali sa ho, čo by robil, ak by vedel, že za pár hodín zomrie. On odpovedal, že by pracoval ďalej. Tak takto by som chcela žiť aj ja - aby som pokojne mohla toto odpovedať. Preto sa snažím byť vďačná za každý deň života, pretože je dar už len to, že som sa doň zobudila a navyše zdravá. Tiež prijímať, že s mnohými vecami a okolnosťami v živote nič neurobím ale s tými, s ktorými niečo urobiť môžem, chcem urobiť to najlepšie. Snažím sa žiť život čo najplnšie (žiť vzťahy, využívať svoj potenciál, rozvíjať sa ako osobnosť a prehlbovať svoj vzťah s Bohom), pretože verím, že práve kvôli tomu nám bol život daný. Ale hlavne (a to je podľa mňa aj podstatou odpovede toho svätca) sa snažím naplno dôverovať v Božie milosrdenstvo, pretože nakoniec, nech by som sa akokoľvek snažila a čokoľvek robila, bez neho by som sa do neba nedostala.

Bez ľudí sa HOSPIC robiť nedá.
... a nie bez akýchkoľvek ľudí ... tí ĽUDIA naozaj musia mať SRDCE ❤
(MUDr. Marie Svatošová)

TERKA, ďakujeme, že SI
a že si s nami ako SOCIÁLNA PRACOVNÍČKA v paliatívnej starostlivosti ❤

  späť na projekt Ľudská tvár hospicu

 * * * * * * * * * * * * *

HĽADÁME do nášho tímu ešte jedného (štvrtého) SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA. 
Pridáš sa k nám? Viac informácií TU